Impact Letters | Odvaha nezostať divákom

Leto je obdobie, keď mnohí aktívne oddychujeme a snažíme sa načerpať sily. Zároveň sme vtedy možno o trochu odvážnejší skúšať nové veci, nové prostredia, nové jedlá či športy.

Odvaha jednoducho k letu patrí viac ako k iným obdobiam.

Ak by sme si mali z letných dní niečo preniesť do zvyšku roka, je to podľa mňa práve väčšia otvorenosť voči novému a nepoznanému. Ochota skúsiť niečo, čo nemáme zažité a odskúšané, a ísť do toho.

Ale odvaha má aj ďalší, a to veľmi dôležitý, rozmer. Niekedy znamená rozhodnúť sa v situácii, na ktorú neexistuje návod.

Čo by sme robili v prípade, na ktorý bežné pravidlá nestačia? Ako rozpoznáme, čo je správne?

Keď pravidlá nestačia

Aj na to som veľmi intenzívne myslela, keď som nedávno počas rodinného roadtripu navštívila Justičný palác v Norimbergu. Miesto, v ktorom sa odohrávali najvýznamnejšie procesy s nacistickými predstaviteľmi po druhej svetovej vojne.

Norimberské procesy neboli dôležité len pre vysporiadanie sa s nacizmom. Priniesli dôležitý odkaz aplikovateľný nielen na medzinárodné právo, ale aj na oveľa bežnejšie situácie: potrebu hľadať spravodlivosť a to, čo je správne, aj vtedy, keď pre konkrétnu situáciu či skutok ešte neexistuje presné pomenovanie alebo právny paragraf.

Zločiny, ktoré nacisti spáchali počas vojny, vrátane holokaustu, totiž neboli v plnom rozsahu zachytené existujúcimi kategóriami medzinárodného trestného práva.

Práve Norimberská charta po prvýkrát zakotvila zločiny proti ľudskosti ako kategóriu medzinárodných zločinov. Norimberg sa tak stal dôležitým míľnikom pre ďalší rozvoj medzinárodného trestného práva a neskoršie medzinárodné tribunály, ktoré riešili zločiny spáchané počas vojen v bývalej Juhoslávii či genocídy v Rwande.

Použiť vlastný úsudok…

Potrebujeme pravidlá, zákony a inštitúcie. Bez nich by namiesto spravodlivosti rozhodovala svojvôľa.

Ale nie všetky náležitosti máme už niekde zadefinované. Nie na všetko máme proces alebo metódu, ako sa s tým vysporiadať. Aj preto potrebujeme odvážnych ľudí schopných úsudku. Ľudí, ktorí sa neschovajú za tabuľky a zaužívané vzorce, keď vidia, že sa pred ich očami deje niečo nesprávne.

Niekedy je odvahou ozvať sa na porade. Postaviť sa za človeka, ktorý práve nie je v miestnosti. Odmietnuť rozhodnutie, ktoré je možno formálne „podľa pravidiel“, ale vieme, že nie je správne.

Niekedy je odvahou zmeniť vlastný názor.

A niekedy jednoducho nezostať divákom toho, čo sa deje s krajinou, v ktorej žijeme.

Odvaha a Impact Summit

Jednou z rečníčok 3. decembra v Divadle Aréna bude historička Hana Kubátová.

Jej kniha Kde líšky dávajú dobrú noc nás nabáda k odvahe pozrieť sa aj na ťažké obdobia našej vlastnej histórie. A je mojím prirodzeným odporúčaním v téme odvahy.

Kniha ukazuje, ako sa na presadzovaní nacizmu počas slovenského štátu podieľali aj bežní ľudia. Nacizmus sa nestal len tak. Politici ako Jozef Tiso či Alexander Mach síce nesú zásadnú politickú a morálnu zodpovednosť, no pri umožnení holokaustu zohrávali dôležitú úlohu aj ľudia na nižších pozíciách, s neformálnym vplyvom v menších komunitách, na periférii či v malých mestách.

Ľudia, ktorí požívali spoločenskú dôveru, ako kňazi, notári či učitelia. Ľudia, ktorí uprednostnili pravidlá a vojnou pokrivené paragrafy pred ľudskosťou.

Diskusia o blahorečení kontroverzného biskupa Vojtaššáka z posledných týždňov a napokon aj záujem o Kubátovej knihu nám hovoria, že s touto časťou histórie stále nie sme úplne vysporiadaní. Že o nej potrebujeme hovoriť.

Ak budeme mať dostatok odvahy otvárať aj temnú stránku toho, kto sme, máme šancu stať sa sebavedomou krajinou.

Aj o tom bude Impact Summit 2026.

Impact Letters od Martiny Kolesárovej, CEO Nadácie Pontis, k aktuálnym spoločenským otázkami a prípravám Impact Summitu môžete v plnom znení čítať na LinkedIne.