Nezvládnuté emócie posilňujú vieru v dezinformácie. Podľa Moniky Balcovej z #nextgen pomôže aj dobrý skutok voči názorovému oponentovi

Monika Balcová absolvovala odbor európske štúdiá na Masarykovej univerzite v Brne. Už počas školy založila apolitickú platformu Mladí demokrati Slovensko, prostredníctvom ktorej približovala mladým ľuďom fungovanie európskych štruktúr a NATO. Záujem o informačné prostredie ju priviedol do Európskej komisie, kde pôsobila v kancelárii Generálnej riaditeľky pre komunikáciu. Neskôr pracovala pre Stredoeurópske observatórium digitálnych médií (CEDMO – Central European Digital Media Observatory), kde sa venovala zrozumiteľnému približovaniu tém dezinformácií a hybridných hrozieb verejnosti. 

V súčasnosti zúročuje svoje skúsenosti z medzinárodných inštitúcií v Rade pre mediálne služby. Podľa Moniky sme vystavení obrovskému množstvu informácií, čo ľuďom sťažuje rozlišovanie medzi faktami a manipuláciou. To však neznamená, že by sme sa mali prestať zaujímať o témy, ktoré ovplyvňujú celú spoločnosť.  

Monika bola minulý rok súčasťou programu #nextgen, ktorý spája aktívnych mladých ľudí z rôznych kútov Slovenska a vytvára priestor na nadväzovanie kontaktov, sieťovanie a osobný rast. Podľa nej na Slovensku stále chýbajú príležitosti, kde by mladí ľudia mohli vyjadriť svoj názor a byť vypočutí. 

Profesionálne sa venujete témam informačnej gramotnosti a dezinformačných hrozieb. Ako ste sa k tejto oblasti dostali? 

Na vysokú školu som nastúpila v roku 2019 a už v druhom semestri sa výučba pre pandémiu presunula do online priestoru. Spoločenské dianie ma zaujímalo už počas strednej školy, no prvé mesiace pandémie vo mne vyvolávali predovšetkým pocit solidarity. Bolo povzbudivé sledovať, ako si ľudia navzájom pomáhajú, správajú sa zodpovedne a snažia sa situáciu zvládnuť spoločne. Postupne sa však atmosféra začala meniť. Sociálne siete, ktoré sa pre mnohých stali hlavným priestorom na získavanie informácií aj udržiavanie kontaktov, čoraz viac zapĺňali nepravdivé a manipulatívne tvrdenia. Tie oslabovali dôveru vo vedu a demokratické inštitúcie, ale aj dôveru medzi ľuďmi. 

Podobné problémy pritom neriešilo iba Slovensko, ale celá Európa. Začala som sa preto viac zaujímať o to, akými spôsobmi môže Európska únia reagovať na informačné manipulácie a akú úlohu v tom zohráva Európska komisia. Tejto otázke som sa následne venovala aj v bakalárskej práci. Z pôvodného akademického záujmu sa tak postupne stala oblasť, ktorej sa venujem aj profesionálne. 

Mali ste možnosť pôsobiť aj v Európskej komisii. Ako Slovensko vnímajú ľudia v zahraničí? Vidíme sami seba lepšie alebo sme naopak na seba prísnejší? 

Myslím si, že Slovensko vyniká najmä ľudskosťou a ochotou pomôcť.  

Počas štúdia som žila v Spojenom kráľovstve a neskôr som pôsobila aj v Belgicku. Tieto skúsenosti mi umožnili spoznať odlišné prostredia a zároveň si viac uvedomiť, čo si na Slovensku vážim. Ľudia sú tu ústretoví, srdeční a pomoc druhým je pre mnohých prirodzená, či už v každodenných situáciách, alebo v náročnejších chvíľach. Je to tak na úradoch, v zdravotníctve alebo v školstve. Platí to aj napriek tomu, že mnohí sami pracujú v podmienkach, ktoré nie sú jednoduché. V zahraničí som sa s takouto mierou ľudskosti nestretávala tak často ako doma.

Zároveň mám však pocit, že sa často podceňujeme a vnímame sa ako spoločnosť, ktorá má na dianie len obmedzený vplyv. Členstvo v Európskej únii nám pritom umožňuje zapájať sa do rozhodnutí, ktoré ovplyvňujú celú Európu. Skromnosť si často zamieňame s potrebou zostať v úzadí. Pomohlo by nám aj hlbšie poznanie vlastnej histórie vrátane jej temných kapitol. Ak o minulosti dokážeme hovoriť otvorene a bez prikrášľovania, môžeme sa z nej poučiť a sebavedomejšie premýšľať o budúcnosti. 

Prečítajte si aj:

• Z Cambridgu sa vrátila domov podporovať vzdelanie znevýhodnených detí. Karin Nosková aj o tom, koho do #nextgen (ne)hľadáme
• Mladí nechcú byť len „budúcnosť“. Chcú cítiť, že ich hlas má miesto už dnes

Zvažovali ste ostať v zahraničí? Ak áno, čo vás prinútilo vrátiť sa domov? 

Možnosť zostať v zahraničí som zvažovala. Moja generácia má v porovnaní s generáciou našich rodičov oveľa viac príležitostí študovať alebo pracovať v iných krajinách. Niekedy sami na seba vytvárame tlak, že by sme mali využiť každú príležitosť, ktorá sa nám ponúka. V kombinácii s rozdielmi v životnej úrovni a rastúcou polarizáciou na Slovensku môže odchod do zahraničia pôsobiť ako prirodzená voľba. 

Istý čas som si myslela, že život v zahraničí mi umožní vnímať problémy Slovenska s väčším odstupom a prestanú sa ma týkať. Postupne som si však uvedomila, že vzťah k vlastnej krajine si človek nesie so sebou bez ohľadu na to, kde žije, či už v Brne alebo na Novom Zélande. Každý si musí nájsť vlastnú odpoveď na otázku, či chce zostať v zahraničí alebo sa vrátiť a pokúsiť sa prispieť k pozitívnej zmene doma. Ja som sa rozhodla pre druhú možnosť. 

Čo podľa vás rozhoduje o tom, či mladí ľudia veria, že môžu niečo zmeniť, prípadne či sa aj rozhodnú konať? 

Za dôležité považujem najmä to, aby mladí ľudia cítili, že ich hlas má váhu. Prieskumy však ukazujú, že na Slovensku majú často pocit, že ich hlas nie je dostatočne vypočutý. V zahraničí pritom mladým talentom často dávajú priestor, čo im pomáha budovať zdravé sebavedomie – pocit, že ich názor má hodnotu, ale zároveň aj uvedomenie, že sa majú stále čo učiť. 

Osobne som mala šťastie na podporné prostredie už počas strednej školy, keď sme mohli otvorene diskutovať o spoločenských témach a naše názory boli vypočuté. Na vysokej škole sme boli zase vedení k tomu, aby sme si vytvárali vlastné názory, ale zároveň ich dokázali kriticky konfrontovať a prehodnocovať. V Európskej komisii som si cenila, že aj najskúsenejší odborníci boli otvorení názorom mladších kolegov. 

Podľa výskumov CEDMO* sa Slovensko javí ako najzraniteľnejšie voči dezinformáciám spomedzi susedných krajín Poľska a Česka. Čo podľa vás tieto výsledky hovoria o našej spoločnosti a čím by sa dali vysvetliť? 

Na Slovensku nepoznáme svoj príbeh. Nevieme, kto sme. Ak nepoznáte svoj príbeh, bude vám ho rozprávať niekto iný. Keď hľadáme niečo, čo nás spája, často sa opierame o historický pocit útlaku. Vnímame sa ako tí menší, ktorí nemôžu rozhodovať o vlastnom osude a za ktorých rozhodujú iní. Takýto pohľad však prispieva k pocitu bezmocnosti. 

Ďalším dôležitým faktorom sú nedostatky vo vzdelávaní. Výsledky PISA dlhodobo poukazujú na problémy v čitateľskej gramotnosti. Samotné prečítanie textu ešte neznamená, že mu skutočne rozumieme. S tým súvisí aj schopnosť porozumieť vlastným emóciám a zamyslieť sa nad tým, prečo v nás určitý text vyvoláva konkrétnu reakciu. Ak sa nad tým nezamýšľame, môže byť pre nás ťažšie kriticky posúdiť informácie a rozpoznať, ako naše emócie ovplyvňujú ich vnímanie. 

Obraz dotvárajú algoritmy sociálnych sietí, ktoré sa snažia udržať používateľov na platformách čo najdlhšie. Často im preto zobrazujú obsah, ktorý ich zaujíma a potvrdzuje ich existujúci pohľad na svet, čím môžu posilňovať názorové bubliny. Ak k tomu pridáme krízy, ktorým sme v posledných rokoch čelili (pandémiu a ruskú inváziu na Ukrajinu, teda vojnu v našom susedstve), vzniká prostredie, v ktorom sa manipulatívnym tvrdeniam môže dariť. 

Ako budovať spoločnosť odolnejšiu voči dezinformáciám v situácii, keď ľudia nedôverujú médiám, odborníkom alebo inštitúciám, ktoré prinášajú overené fakty? 

Ak sa na túto otázku pozrieme z pohľadu každodenných medziľudských vzťahov, dobrým začiatkom môže byť aj rozhovor o niečom inom než o témach, v ktorých sa nezhodneme. Cieľom informačných manipulácií je okrem iného narúšať vzájomnú dôveru, rozdeľovať komunity a vytvárať apatiu voči verejnému dianiu. Skúsme preto urobiť niečo pekné pre suseda či susedku, s ktorými máme často odlišné názory. Aj tak môžeme ukázať, že sme v prvom rade ľudia a že nás môže spájať viac než to, čo nás rozdeľuje. 

Neznamená to však, že by sme sa mali za každú cenu vyhýbať náročným témam. Je dôležité rozprávať sa aj o nich, no zároveň dbať na to, aby sa z rozhovoru nevytratila dôvera a ochota načúvať. Ak sa dokážeme navzájom počúvať a rešpektovať aj napriek rozdielnym názorom, snahám o informačnú manipuláciu sťažíme prácu. 

Ako podľa vás ovplyvňuje informačné prostredie to, ako vnímame sami seba, našu krajinu a jej budúcnosť? 

Jedným zo zámerov dezinformácií je vyvolať pocit, že už vlastne nevieme, kde je pravda, a postupne viesť ľudí k apatii. Určitá miera neistoty je pritom pochopiteľná. Nikdy predtým sme ako ľudstvo nemali prístup k takému množstvu informácií ako dnes. Ešte predtým, než stihneme spracovať jednu správu, prichádza ďalšia. Mnohé informácie, ktoré sa k nám dostávajú, sú navyše nepravdivé alebo zavádzajúce a zároveň sa od nás očakáva, že si ich budeme overovať. To môže viesť k únave a napokon aj k apatii voči verejnému dianiu. 

Práve preto je dôležitá mediálna gramotnosť a schopnosť zorientovať sa v informáciách, ktoré nás každý deň obklopujú. 

Ste súčasťou programu #nextgen Nadácie Pontis. Prečo ste sa rozhodli prihlásiť? 

Aktivity Nadácie Pontis sledujem už dlhší čas. Oceňujem jej úsilie prepájať občiansky, verejný a súkromný sektor a podporovať iniciatívy, ktoré prispievajú k pozitívnym zmenám v spoločnosti. Zaujímajú ma najmä projekty, ktoré posilňujú spoluprácu, vzájomné porozumenie a dôveru. Keď Nadácia Pontis predstavila program #nextgen, rozhodla som sa prihlásiť, pretože som ho vnímala ako príležitosť stretnúť ľudí, ktorým záleží na budúcnosti Slovenska, navzájom sa inšpirovať a zdieľať skúsenosti. 

Ako hodnotíte túto skúsenosť? Posunula vás v osobnom či kariérnom živote? 

Program #nextgen hodnotím veľmi pozitívne. Mala som možnosť spoznať mladých ľudí z rôznych častí Slovenska a vypočuť si ich pohľady na výzvy, ktorým naša krajina čelí. Inšpirujúce pre mňa boli aj rozhovory s osobnosťami z rôznych oblastí a aktivity, ktoré pre nás tím Nadácie Pontis pripravil. 

Táto skúsenosť mi potvrdila, že napriek problémom, ktorým Slovensko čelí, má zmysel aktívne sa zapájať do diania a prispievať k zmenám, ktoré chceme vidieť. Zároveň mi ukázala, aké dôležité je vytvárať priestor na prepájanie ľudí, výmenu skúseností a hľadanie spoločných riešení. Program prekonal moje očakávania a odporučila by som ho mladým ľuďom, ktorým záleží na budúcnosti Slovenska a ktorí chcú prispieť k jej formovaniu 

Program Impact Summit #nextgen otvárame aj v roku 2026. Prihlášky do nového ročníka môžete podávať do 19. októbra 2026, vrátane. Viac informácií aj registráciu nájdete na impactsummit.sk/nextgen.

*Odvolávame sa na nasledujúce štúdie: 

https://belux-edmo.s3-accelerate.amazonaws.com/wp-content/uploads/2025/06/EN313EN313EN.pdf

https://journals.sagepub.com/doi/abs/10.1177/01925121231205259